Prichádzam zo Slnka

Flavio a Marcos rozprávajú o vesmírnych priestoroch, v ktorých prebývali, skôr ako sa narodili na Zemi. Už od svojich troch rokov rozvíjali myšlienky o živote na mimozemských úrovniach, teórie o štruktúre Univerza, hmote a antihmote či podstate človeka. A podrobili tak ťažkej skúške predstavy svojich rodičov – psychológov. Otriasli dovtedy pevnými základmi ich pohľadu na svet, ktorý bol založený na poznatkoch oficiálnej vedy. Výpovede a rozhovory týchto dvoch argentínskych chlapcov sú základom dielka, ktoré sa dotýka sŕdc detí aj dospelých v mnohých krajinách sveta. Kniha je bohato ilustrovaná. Úryvok: Teraz sa rodia nové deti. Sú iné, aj keď sa to navonok nezdá. Som len jedným z nich, jedným z prvých. Ľudstvo sa mení. Otvára sa viac pre duchovno. Všetky dnešné deti môžu zostať v spojení so svojou podstatou. Malé deti plačú, lebo žiť na tejto planéte je veľmi ťažké. Bábätko sa snaží komunikovať telepaticky, ale nefunguje to, je to tu veľmi husté; vidí všetko, aj to zlé, aj to dobré, falošné aj pravdivé. Na iných planétach vidí každý to, čo chce vidieť. Keď hovorím „vidieť“, myslím to obrazne, nemajú tam fyzické oči. Sústredíte pozornosť na niečo, čo vás zaujíma, a keď nechcete, vrátite ju späť. Novorodenec má strach, lebo je uzavretý vo fyzickom tele. Chýba mu pôvodná jednota, ktorá je tam, odkiaľ prichádza. Preto sa rýchlo pripúta k osobám, ktoré sa o neho starajú. Prenáša na rodičov úlohu NAJVYŠŠEJ BYTOSTI. Keď rodičia veria len na materiálne veci, ťahajú ho čoraz viac do fyzického sveta. Učia ho hovoriť, ale obmedzujú jeho myslenie. Keď deti rastú, postupne strácajú spojenie s pôvodným Zdrojom. Keď chceme pomôcť deťom, treba pomôcť dospelým. Keď sú rodičia otvorení, starajú sa o deti bez toho, aby im vnucovali vlastné myšlienky a predstavy o svete. Treba im dať hlavne priestor, čas, nechať ich myslieť a hovoriť. Je dôležité, aby s nimi rodičia hovorili o Bohu, o duchovnom, ale aby si nenárokovali to, že vlastnia (celú) pravdu. Ľudský mozog je ako počítač. Počítač má ale, podobne ako mozog, obmedzenú pamäť. Naopak, myseľ je zrkadlom božskej mysle a tá je nekonečná. Ľudia sa zvyknú pozerať len z jedného uhla pohľadu – zo zorného uhla každodenného života. Vnímajú ním fyzický svet a súčasne im tento pohľad umožňuje žiť v spoločenstve. Realitu fyzického sa učia deti hrou. Keď zostanú otvo- rené, ponechajú si aj iné pohľady; napríklad, nazeranie zvonku. Vtedy sa môžu pozerať tak, ako keby boli mimo Zeme, alebo, vysvetlím to ešte lepšie, vidia z neviditeľnej časti Univerza. Centrálny spôsob videnia je, keď sa pozeráme na veci z vnútorného jadra, z vlastnej božskej energetickej podstaty. Pohľad zvnútra je pozeraním sa z jadra nášho Bytia a vidíme ním vnútornú podstatu iných bytostí. Deťom je dovolené učiť sa len pohľady každodenného života. Obmedzujú tak používanie mentálnych vĺn a učia sa sústreďovať (len) na fyzickú úroveň. Je to, ako keď používate minimálnu časť schopností počítača. Keď sú deti potom takto naprogramované, ťažko sa dokážu otvoriť, môžu mať problémy. Je potrebná nesmierna trpezlivosť, keď po- tom chcete znovuotvoriť duchovné spojenie. Väčšina ľudí si po celý život nespomenie na CELOK, JEDNOTU. Spojenie s najvyššou jednotou má člo- vek len ako dieťa a niekedy ju obnoví tesne pred smrťou. Ľudia hľadajú šťastie vonku, lebo ho stratili vo svojom vnútri. Trpia vlastnými túžbami a tým, že sa viažu na iných ľudí. Deti NOVEJ DOBY vedia, že sú časťou CELKU. Keď ich učia rozmýšľať v zmysle „to či ono je moje“, sú zmätené a myslia si, že im patrí všetko. Treba im dovoliť, aby sa podelili s ostatnými. Pre celok existuje len jediné JA, aj keď individuálne ja je nekonečne rozmanité. Flavio, 8-ročný