Banalita zla ako ohrozenie zmysluplnosti ľudského konania

Jadrom tejto práce je pokus o rozpracovanie termínu banálne zlo, ktoré po prvý krát použila Hannah Arendtová v súvislosti s Adolfom Eichmannom. Z interpretácie Arendtovej chápania zla sa pozornosť presúva na skúmanie konformizmu, vstupu kritéria efektivity do ľudského konania a absolutizácie jednej hodnotovej perspektívy. Novosť banálneho zla a základný odklon od tradičných výkladov spočíva v tom, že toto zlo nepáchajú jednotlivci motivovaní túžbou po moci, ale obyčajní ľudia, ktorí si svedomito plnia svoje povinnosti vymedzené ich sociálnou rolou a úlohou v spoločnosti. Na pozadí tohto problému sa v práci postupne rozvíja výklad etického konania, ktoré je konfrontované s bezmyšlienkovitým nasledovaním morálnych pravidiel. Na základe výkladu etiky v Aristotelovom diele Etika Nikomachova je pojem etiky rozšírený o existenciálnu štruktúru zmyslu ľudského konania. Takéto chápanie etiky kladie do popredia namiesto absolútneho zmyslu (akým bola pre Eichmanna povinnosť voči Vodcovej vôli), pluralitu partikulárnych zmyslov, ktoré sa vyjavujú až v konkrétnej situácii ľudského konania. Táto pluralita poukazuje na hodnotovo nejednoznačný charakter nášho konania a potrebu zohľadňovať medze a konečnosť nášho rozumenia svetu.